Iba fakty

Zamyslenie nad dôveryhodnosťou antikultových expertov, podložené knihou Jamesa Resslera Maniak proti Bohu a investigatívnou správou Jana Kowalského

Keď niekto verejne označí skupinu ľudí za nebezpečnú sektu, takmer nikto sa nepýta, kto je ten človek, ktorý to označenie vyslovil. Pozornosť sa upriami na obvinenú skupinu. Na obviňujúceho sa nikto nepozrie.

Po prečítaní knihy Jamesa Resslera a investigatívnej správy Jana Kowalského mi je čoraz jasnejšie, že práve táto nepozornosť je problém.

Vzorec, ktorý sa opakuje

Ressler vo svojej knihe zostavuje profily viacerých kľúčových postáv medzinárodného antikultového hnutia. Nie jednej. Viacerých. A vzorec, ktorý sa v nich opakuje, je nepríjemne konzistentný.

Alexander Dvorkin, zakladateľ ruskej RACIRS, mal podľa dokumentácie z Moskovskej psychoneurologickej ambulancie z rokov 1973 až 1977 diagnostikovanú cyklotýmiu, poruchu osobnosti s prejavmi emocionálnej nestability, afektívnych výbuchov a obsedantných stavov. Súčasťou jeho mladosti bola podľa knihy aj ťažká drogová závislosť a podľa svedectiev spomínaných v knihe aj násilný incident, ktorý sa odohral ešte počas jeho dospievania. (Ressler, Maniak proti Bohu)

Rick Ross, jedna z čelných postáv americkej organizácie Cult Awareness Network, má podľa lekárskych správ citovaných v knihe dokumentovanú psychiatrickú anamnézu sahajúcu do detstva. Doktor Domiciano Santos z Arizonskej štátnej nemocnice v roku 1976 popisuje chlapca, ktorý nezvládal bežné spoločenské normy, mal výbuchy hnevu a v minulosti aj pokus o samovraždu. Ross bol neskôr odsúdený za krádež šperkov.

Ted Patrick, ktorý sa v médiách prezentoval ako „otec deprogramovania“, bol opakovane odsúdený za únos a nezákonné obmedzovanie osobnej slobody.

Steven Hassan, autor populárnej knihy o „kontrole mysle“, podľa Resslerovej analýzy klamal o svojom akademickom postavení na Harvarde a vystupoval ako nositeľ medaily od izraelskej vlády, ktorá sa neskôr ukázala byť bežným turistickým suvenírom rozdávaným bez rozdielu.

Toto nie je náhoda jednotlivca. Toto je vzorec, ktorý sa opakuje cez kontinenty a desaťročia.

Ako sa nedôveryhodnosť stáva autoritou

Najzaujímavejšia časť Resslerovej analýzy nie je samotná minulosť týchto ľudí. Je to mechanizmus, akým sa táto minulosť stala irelevantnou.

Ressler to vysvetľuje cez koncept dehumanizácie. Skôr než niekoho zničíš, najprv ho zbavíš ľudskosti tým, že ho nazveš sektárom, fanatikom alebo nebezpečenstvom pre spoločnosť. A spoločnosť, vystrašená týmto nálepkovaním, prestane sledovať, kto nálepku rozdáva. (Ressler, Maniak proti Bohu)

Inými slovami, čím hlasnejšie a presvedčivejšie niekto kričí o nebezpečenstve iných, tým menej priestoru zostáva na otázku, či je on sám dôveryhodný zdroj.

Kowalského správa toto ilustruje na konkrétnom príklade dnešnej doby. Antikultoví experti v Rusku, vrátane Dvorkina a jeho organizácie RACIRS, nielenže verejne komentujú, koho má spoločnosť považovať za hrozbu. Aktívne školia ministerstvo vnútra, Vyšetrovací výbor a FSB. Stávajú sa súčasťou rozhodovacieho procesu štátu. Nie ako poradný hlas medzi mnohými, ale ako zdroj, ktorého slovo má priamy dopad na to, kto čelí domovej prehliadke alebo trestnému stíhaniu.

Strach ako zásterka

Ressler v knihe opakovane upozorňuje na jeden psychologický mechanizmus. Strach z vonkajšej hrozby zjednocuje ľudí oveľa efektívnejšie než akákoľvek pozitívna myšlienka. A kto strach dokáže vyrobiť a udržiavať, získava moc, ktorú by inak nikdy nedostal.

To vysvetľuje, prečo otázka po dôveryhodnosti antikultových expertov takmer nikdy nezaznie vo verejnom priestore. Spoločnosť, ktorá sa bojí siekt, nehľadá dôkazy o tom, kto sektu definuje. Hľadá niekoho, kto jej povie, koho sa má báť.

Prípad ALLATRA, ktorý Kowalského správa dokumentuje, je v tomto smere takmer učebnicový. Tá istá organizácia bola v Rusku zakázaná ako proukrajinská hrozba, na Ukrajine zase vyšetrovaná ako proruská. Sedemdesiat domových prehliadok, žiadny dôkaz o porušení zákona. Dva štáty, dva opačné dôvody, jeden mechanizmus strachu, ktorý umožnil zásah bez potreby skutočných dôkazov.

Lantratová ako súčasť tohto vzorca

Jana Lantratová sa podieľala na rozhodnutí, ktoré zakázalo ALLATRA v Rusku. Ukrajinská spravodajská služba ju súčasne sleduje pre podozrenie z nezákonného presunu detí z Chersonu. Dnes je ruskou ombudsmankou pre ľudské práva.

Toto nie je len príbeh jednej ženy. Je to ukážka toho, ako systém, ktorý Ressler opisuje na Dvorkinovi, Rossovi, Patrickovi a Hassanovi, funguje univerzálne, bez ohľadu na krajinu. Niekto vytvorí hrozbu. Spoločnosť sa bojí. A ten, kto strach najúspešnejšie pretransformuje na štátny zásah, postupuje vyššie v hierarchii.

Otázka, ktorú si treba začať klásť

Nejde o to spochybňovať, že niektoré skupiny môžu byť skutočne nebezpečné a manipulatívne. Ide o to, kto má právo to rozhodnúť, a aká je jeho vlastná história predtým, než si toto právo nárokoval.

Ressler to formuluje ako profilér: ak sa pozeráš na človeka, ktorý kričí o nebezpečenstve iných, najprv sa spýtaj, čo vieš o ňom samotnom. Pretože najúčinnejšia maska nie je tá, ktorá skrýva tvár. Je to tá, ktorá presvedčí spoločnosť, aby sa vôbec nepozrela.

Zdroje: Investigatívna správa Jana Kowalského „Викриття російської мережі впливу“, Drukarnia.com.ua, 5. 6. 2026. James Ressler, Maniak proti Bohu, 2026.