Iba fakty

Má cez 170-tisíc sledovateľov na Facebooku a Instagrame. Predáva knihy, má nakladateľstvo, podcast, dokumentárny film. Založila si značku okolo jednej myšlienky: „Deti si zaslúžia rešpekt a dospelí by mali liečiť svoje vlastné detské traumy skôr, než ich odovzdajú ďalej.“ Je to príťažlivá, ľudsky zrozumiteľná téma a roky na nej stavala dôveru stoviek tisíc ľudí.

Za posledné dva roky sa ale k tejto téme pridalo niečo iné. Táto istá platforma sa postupne stala miestom, kde sa verejne pomenúvajú konkrétne firmy, komunity a organizácie, zbierajú sa proti nim svedectvá, mobilizuje sa tlak na políciu a médiá a davy sledovateľov v komentároch žiadajú „spravodlivosť“ skôr, než akýkoľvek nezávislý orgán čokoľvek vyšetrí. Tento text sleduje, ako presne k tejto premene došlo, kedy sa prekročila hranica medzi radami pre rodičov a verejným súdom, a čo to pre nás znamená, keď má niekto s obrovským dosahom nulovú redakčnú kontrolu.

V rokoch 2019 až 2023 to bola iba výchova..

Projekt vznikol v roku 2019, po rokoch autorkinho pôsobenia v komunitných školách. Archív jej blogu obsahuje 130 článkov v roku 2022, 107 v roku 2021, 76 v roku 2020, výhradne na témy rešpektujúceho rodičovstva, detských emócií, psychológie traumy a unschoolingu. 

V roku 2022 vyšla jej kniha, stala sa bestsellerom, publikum narástlo na stovky tisíc ľudí. Nikde v tomto období niet stopy po pomenúvaní konkrétnych organizácií či ľudí, obsah je čisto poradenský.

V roku 2023 sa objavuje prvý formálny zlom: počet blogových článkov prudko klesá (na 28 za celý rok), ťažisko aktivity sa presúva na sociálne siete. Objavujú sa aj prvé, ešte drobné komentáre k verejným kauzám (napríklad k tzv. afére okolo reštaurácie „Marthy’s Kitchen“), no stále ide skôr o glosy než o systematické odhaľovanie.

V júni 2024 prichádza prvá verejná kauza – Plaváček

Skutočný zlomový bod prichádza 3. júna 2024. Zverejňuje príspevok o skúsenostiach dvoch rodín so školou plávania pre bábätká, ktorá podľa svedectiev nútila nepripravené deti, vrátane novorodencov, k potápaniu pod vodu aj napriek plaču a odporu. Do dvoch týždňov sa okolo témy zoskupilo takmer 300 svedectiev, vznikol otvorený list (napokon s cca 4000 podpismi), do veci sa zapojila polícia aj hygiena. Škola sama tvrdí, že má tisíce spokojných klientov ročne a že vyšetrovanie bolo v decembri 2024 odložené. Firma napokon neskrachovala a funguje dodnes. Nezávislý komentár k metóde poskytol plavecký tréner z 1. lekárskej fakulty Univerzity Karlovy, ktorý ako praktik (nie klinický psychológ) varoval pred rizikom traumatizácie.

Toto je prvý prípad, kedy prešla od všeobecného poradenstva k verejnému pomenovaniu konkrétnej organizácie a systematickému zbieraniu svedectiev proti nej.

Marec 2025: kauza Dvanásť kmeňov

O deväť mesiacov neskôr, 14. marca 2025, zverejňuje obranu svojho spôsobu informovania o náboženskej komunite Dvanáct kmenů (Twelve Tribes). Cituje desiatky údajných svedectiev bývalých členov o bití detí, kontrole a psychickej manipulácii; komunita bola pre podobné praktiky zakázaná v Nemecku a Francúzsku. V tomto príspevku sa po prvý raz objavuje meno Jakub Jahl, samozvaný „lovec siekt“ a YouTuber, ktorého označuje za svoj hlavný zdroj: „Mnoho zdrojů, které vyvracejí veškeré pochybnosti, najdete u Jakuba Jahla.“

Súčasťou tohto 14. marcového príspevku bol aj screenshot súkromnej správy od čitateľky, ktorá napísala, že u komunity nakupuje sedem rokov, pravidelne jazdí priamo na farmu, niekedy tam strávi aj celý deň, a nikdy nezaznamenala žiadny náznak zlého zaobchádzania s deťmi, videla len vzťah plný lásky a úcty. Blogerka jej odpovedala, že si zrejme neuvedomuje, aké škody svojou správou spôsobuje, ak to, čo napísala, nie je pravda. Argumentačne sa pritom oprela o rovnakú logiku ako v zvyšku príspevku: kto má kontakt len s „verejnou tvárou“ komunity, môže mať pocit, že nič zlé nevidel, lebo presne takto podľa nej podobné skupiny fungujú.

Táto logika má jeden problém. Zdokumentované prípady bitia, izolácie a nútenej práce sa týkajú konkrétnych osôb v konkrétnych komunitách v Nemecku a Francúzsku, kde k odhaleniam viedlo súdne vyšetrovanie. Že rovnaké veci robia aj konkrétni ľudia na českej farme, ktorých očitá svedkyňa sedem rokov osobne pozná, je len predpoklad opretý o spoločný názov hnutia, nie o konkrétny dôkaz z tohto miesta. A keď je zároveň každé svedectvo v prospech komunity vopred vysvetlené ako dôkaz jej schopnosti utajovať, žiadne svedectvo už jej záver nemôže vyvrátiť. Presne tento mechanizmus, kde sa popretie automaticky premieňa na potvrdenie, kritici anti-kultového hnutia označujú za jeden z jeho najproblematickejších rysov.

Pod týmto príspevkom sa strhla ostrá diskusia. Jedna z komentujúcich priamo spochybnila Jáhlovu dôveryhodnosť a odkázala na články popisujúce jeho minulosť spojenú s tzv. Satanovou komunitou a jeho alias. Autorka na to reagovala osobnou obranou: „Nevím o tom, že by Jakub někomu ubližoval.“ Ďalší komentujúci sa pridali na jej stranu a spochybnili naopak dôveryhodnosť kritických zdrojov. Vlákno malo desiatky odpovedí a bolo zďaleka najviac polarizované zo všetkých jej neskorších káuz. Bol to v podstate prvý verejný moment, keď časť jej vlastného publika začala pochybovať o spoľahlivosti jej zdrojovej základne.

O štyri mesiace neskôr, v júli 2025, vyšiel nezávislý článok dokumentujúci, že samotný Jakub Jahl čelí vážnym obvineniam: podvodom, zneužívaniu detí a zneužitiu zbierkových peňazí spojených s jeho humanitárnym projektom v Tanzánii. Napriek tomu ho médiá (vrátane CNN Prima News) citovali ako „experta na sekty“ ešte aj o rok neskôr, v auguste 2026.

August až október 2025 mechanizmus eskaluje

Od tohto momentu sa „kauzy“ stávajú pravidelnou súčasťou jej kontentu.

12. august 2025 ZARU

Svedectvá bývalých vedúcich letných táborov pre deti z detských domovov: nedostatok jedla, ponižovanie, zastrašovanie. Do veci sa zapojil ombudsman pre ústavnú výchovu.

27. október 2025 Tary 

Video a svedectvá o detských kempoch: súťaživé „bodovacie“ systémy, tvrdý režim, psychický tlak na deti. Organizácia reagovala právnou výzvou na odstránenie „nepravdivých tvrzení“.

V roku 2026: od jednotlivých kauz k trvalej rubrike

Marec 2026: ProsimSpinkej. Otvorený list proti metódam spánkového tréningu, podpísaný 40 odborníkmi a stovkami rodičov.

August 2026: Síla propojení a ezo biznis. Po smrti trojročného dieťaťa na stretnutí spirituálnej komunity zverejňuje svedectvá o jej fungovaní a spúšťa sedem dielnu sériu „Jak funguje ezo byznys v Česku“. Z jednorazovej reakcie na tragédiu sa tak stáva stály formát.

Práve pri tejto poslednej sérii sa v komentároch znova objavujú hlasy podobné tým z marca 2025. Pod jedným z dielov vyvolala séria výmenu názorov, v ktorej sa jedna z komentujúcich bránila tým, že svoju prácu robí poctivo, bez trikov na klientov, a napriek tomu si o sebe číta, že hoci sa nazýva „sprievodkyňou“ a nemá oficiálnu kvalifikáciu, len kurzy mimo mainstreamu, je označovaná za podvodníčku. Iná komentujúca na to reagovala priamo pomenovaním mechanizmu, ktorý sme si v tomto texte popísali:

„Myslím, že tohle je přesně geniální marketing: pro blaho ostatních kritizuji jiné a vyberu si kontroverzní oblast. Tím se zvednou dosahy, protože komentáře a tak. Začnou sledovat lidé, kteří dosud ne, protože se objeví jiné publikum. Tohle je ten nej marketing. Fakt geniální, hodně to připomíná rétoriku a způsoby některých politických stran, jak získat voliče — kritikou ostatních. Tím ukazuji, že já jsem lepší. Pro mne tenhle způsob marketingu postavený na negaci není dobrý, ale zdá se, že funguje.“

Vyhranenosť ako filter reality

Pri pohľade na celý tento oblúk, od poradenského blogu k sérii verejných „odhalení“, vystupuje jeden opakujúci sa rys: jediná interpretačná šošovka aplikovaná na takmer čokoľvek. Trauma, nerešpekt a kontrola nad dieťaťom: to je rámec, cez ktorý interpretuje plaveckú inštruktorku, táborového vedúceho, náboženskú komunitu aj marketéra kurzu sebarozvoja. Nie je to nevyhnutne nesprávne, pretože inštitucionálne zneužívanie sa naozaj takto prejavuje. Znamená to však, že v jej svete chýba kategória „autorita alebo štruktúra, ktorá dieťaťu neškodí“. Všetko, čo sa čo i len vzdialene podobá disciplíne, je už podozrivé.

Táto vyhranenosť sa premieta priamo do toho, ako prezentuje výsledky. V kauze Plaváček nikdy neuviedla proporcionálny kontext: koľko rodín má dobrú skúsenosť oproti tým, ktoré sa ozvali. Testimoniá, ktoré zbiera, sú autentické, no ich výber, rámovanie a emocionálna intenzita, s akou sú podané, nie sú neutrálne: sú výberom niekoho, kto má už vopred jasno, čo hľadá.

Aký titul je na to potrebný?

Toto je otázka, ktorú si po tejto sérii káuz nemožno nepoložiť: akú kvalifikáciu, aké overenie, akú zodpovednosť by mal mať niekto predtým, než verejne, pred státisícmi ľudí, označí konkrétnu osobu alebo organizáciu za nebezpečnú? Sama nie je psychologička ani terapeutka. Jej hlavný zdroj pri sektárskych témach nemá dokončené vzdelanie v odbore a sám sa neskôr stal predmetom vážnych obvinení. Napriek tomu jej slovo má v praxi silu spustiť policajné vyšetrovanie, zničiť dobrú povesť firmy v priebehu dní, a to bez toho, aby kritizovaná strana mala rovnaký prístup k rovnako veľkému publiku, a bez akejkoľvek redakčnej rady, ktorá by pred zverejnením overila fakty.

Nejde o to, že by takýto hlas nemal existovať: inštitúcie často reagujú len pod verejným tlakom a obete bez platformy potrebujú niekoho, kto ich zosumarizuje. Otázka znie inak: má mať niekto s týmto dosahom a touto mocou aj vyšší štandard overovania, než aký si dnes sama nastavuje? A kto o tom rozhoduje, keď kritériá, ktoré uplatňuje na iných, sama na seba neaplikuje?

Ozvena staršieho vzorca

Pri bližšom pohľade na mechanizmus, ktorý tu vzniká, je ťažké nevidieť paralelu so staršou, dobre zdokumentovanou dynamikou takzvaných antikultových hnutí. Niekto sa stane arbitrom medzi „normálnym“ a „nebezpečným“ rodičovstvom alebo komunitou bez formálneho overovacieho procesu, opiera sa o samozvaných „expertov“, jeho definícia nepriateľa sa v čase rozširuje a mobilizácia verejnej mienky predchádza akémukoľvek nezávislému vyšetrovaniu.

Portál actfiles.org, ktorý sa venuje kritickej analýze práve tejto scény, opisuje presne tento repertoár: nálepkovanie, tlak na verejnú mienku a úrady, spoliehanie sa na samozvaných expertov bez formálneho vedeckého konsenzu a rozširovanie okruhu cieľov v čase: od úzko vymedzených skupín až po čokoľvek, čo sa danému aktivistovi nepozdáva.

Nie je náhoda, že práve Jakub Jáhl, ktorý sa v texte o kauze Dvanáct kmenů objavuje ako jej hlavný zdroj, je sám výraznou postavou tejto istej antikultovej scény. Nejde o dve podobné, no oddelené veci, ale o ten istý okruh ľudí, tú istú rétoriku aj rovnaké metódy. Nedá sa s istotou povedať, či ju k tomuto vzorcu niekto úmyselne priviedol – niekto, kto presne vedel, cez ktorú z jej tém sa k nej dá najľahšie dostať – alebo si ho jednoducho osvojila sama, keď zistila, že funguje. Obe vysvetlenia sa navyše nevylučujú, pretože presne cez citlivosť na tému ubližovania deťom sa dá získať dôvera najúčinnejšie, či už niekto tento kanál zámerne využil, alebo sa to tak samo poskladalo, to sa už posúdiť nedá. Preto nie je prekvapujúce, že si tieto postupy postupne osvojujú aj ďalší. Dôležité však je, že mechanizmus, ktorý sme v tejto analýze sledovali na jej príklade, zostáva rovnaký.

Nie je to dôkaz, že by jej práca bola rovnako škodlivá ako historicky zdokumentované excesy tohto hnutia. Je to však ten istý štrukturálny mechanizmus sociálnej kontroly a stojí za to si ho pomenovať, bez ohľadu na to, kto presne je v danej chvíli jeho nositeľom.